Medzi mnohými maliarmi v Kovačici trvalé miesto patrí maliarovi Jánovi Knjazovicovi. Na kovačickej výtvarnej scéne sa zjavil roku 1951 spolu s Martinom Jonášom. Každý z nich si svojim spôsobom zabezpečil autochtónnosť a singularitu zvádzaním prvkov folklóru na prvky farieb. Avšak Ján Knjazovic predčasne zomrel a nestačil naplno vyjadriť vlastnú tvorivú energiu.

Mal dcéru jedináčku Annu a jedine ju miloval viac než maľovanie. Preto najradšej trávil čas pri nej, podávajúc jej papier a farebné ceruzky. Niečo pôvodné a najvýznamnejšie je dedičstvo, ktoré si nikto ani neuvedomuje, ale ono sa geneticky prenáša na mladších a zaujme ich. A tak malé plavovlasé dievča stále sedelo pri otcovi a kreslilo. Vábili ju nejaké ďaleké, čarovné sny, ktoré vznikali pod šikovnou paletou jej otca. Anna bola zamilovaná do toho jeho sveta, ktorý lákal z obrazov a najradšej mala vône farieb a terpentínu.

Knjazovic si volil motívy, ktoré boli typické pre prostredie a podnebie, v ktorom sa narodil a žil. Maľoval svojich sedliakov v poli počas všetkých ročných období, na trhu, v tanci a na svadbe, maľoval ich trampoty, smútok, radosti… Ale predsa sa v mnohých veciach odlišoval od iných maliarov v Kovačici. Sila a rozpoznateľnosť jeho výtvarného prejavu spočíva v spôsobe znázorňovania motívov. Farby, svetlosť a tvary používal ľahko a pokojne, bez nadbytočných detailov budoval nezvyčajnú, ale vierohodnú kompozíciu. Charakteristickým koloritom (tmavofialová, tmavomodrá s odtieňom oranžovej, ružovej a žltej farby), štylizáciou a tvarom (domov, zvierat, kvetov, ľudí) s často prítomnou dávkou ľahkého humoru Ján Knjazovic vytvoril autentickú maliarsku pečať v rámci kovačického výtvarného kruhu. Anna rástla. Cesty ju viedli čoraz vyššie a čoraz ďalej. Maľovanie vtedy nebolo jej jedinou záležitosťou, ale často sa k nemu vracala a zakaždým to bolo lepšie a istejšie.

Po otcovej smrti a ďalších osobných ťažkostiach, teraz už ako dospelá osoba s ustáleným pohľadom na svet, berúc do ruky štetec a vracajúc sa do detstva a teplých spomienok na veľkého maliara, milého otca a výnimočného človeka, cítila strach. Pýtala sa samu seba: Podarí sa mi to? Nezahanbím otca? A jej zodpovednosť bola zrazu dvojnásobná: Čo povedia milovníci otcovho diela a kritici? Čo by povedal otec keby videl? Ale to sa hneď vyriešilo. Jej obrazy si rýchlo našli cestu k obecenstvu a nadviazali s ním komunikáciu. V tom ovzduší bolo počuť: Už videné, ale nie je rovnaké. Senzibilita a poetika, ktorá sa zo srdca prenáša na štetec pôsobí tak, že Annine obrazy obsahujú trochu viac lyrizmu, pokým temnejším tónom a živšou farebnosťou figúr dosahuje väčšiu intenzitu a volúmen, cíti sa väčšia dynamickosť. Sú menej statické. Obecenstvo bolo najprv zdržanlivé, ale postupne si zvykalo na jej obrazy a nakoniec ich bezvýhradne prijalo. Anna bola konečne šťastná. Zdalo sa jej, že niekde nablízko nad ňou bdie milý pohľad, usmievajú sa jej jeho teplé a jasné modré oči, cíti jeho dych. A vedela. Podarilo sa jej to!

Toľkokrát sa pozerala na jeho až po syntézu zjednodušenú formu, ktorá niečo naznačuje alebo zvýrazňuje. A ona to vnímala s porozumením, vrezávalo sa jej to do vedomia. V detstve sa všetko vpíja a nič sa nezabúda. Dnes často pristihne samu seba, ako celkom nevedome siaha za farbami, ktoré používal jej otec. Anna žije z tých reminiscencií a vie, že pokým ona bude maľovať, on bude žiť. Cíti to ako inkarnáciu velikána, ktorý bol jej otcom a dával jej prvé hodiny maľovania zo svojho srdca.

Keď som prvýkrát videla jej obrazy, zvolala som: Vitaj, Anna! Skromne sa na mňa pozrela a povedala: Myslíte to vážne? Mnohí hovoria, že pripomínam otca. Zasmiala som sa: Hádam tým myslia, že sa naňho podobáš? Veď je to v poriadku! Mnohí pripomínajú Boscha, Brueghela, Večenaja, Generalića… A neverím, že sú ich príbuzní.

Dejiny nás učia, že každá umelecká projekcia sa vnucuje svojím významom a vo svojej materiálnej podobe. Na význam vplývajú heterogénne faktory.

Koviljka Smiljković

Jednou z takých umelkýň je Nataša Knjazovic. Hneď možno spozorovať blízke príbuzenstvo medzi ňou a jej obrazmi. Uvedená konštatácia je v tomto prípade dvojzmyselná, lebo okrem toho, že sa jej život prepletá s vlastnou tvorbou, ona tiež pochádza z umeleckého rodu, z oslneného a rozkošného maliarskeho vinohradu rodiny Knjazovicovej. Na dotvorenie autentickej ikonografie Nataše Knjazovic bolo potrebné práve to zázemie s nevinným a hravým chápaním sveta, ktoré do jej srdca vštepili starý otec a matka, Ján a Ana Knjazovicovci, insitní maliari s podnetnými vizuálnymi univerzami a priam posvätnou oddanosťou. Uvedomelosť a jemnosť, ktorými Nataša na svojich obrazoch reinterpretuje prvky ich výtvarnej poetiky, sú ešte jedným dôkazom, že dobrý gén sa nejakým čarodejným spôsobom strojnásobnil, cestujúc a vyvíjajúc sa v troch srdciach rodiny Knjazovicovej.

V maliarstve tejto umelkyne možno jasne rozpoznať ženskú ruku a ženskú dušu: pôvabný (Sen), jemný (Môj svet), huncútsky hravý (Harlekyniáda) a občas boľavo prudký (Balkanika) vnútorný svet, ktorého hlavnou hrdinkou je ona sama: inakšia na každom ďalšom plátne, a predsa rozpoznateľná. Jej autoportréty často pripomínajú jej postavu a vlastne predstavujú nespočetné možnosti jej bytosti, jednej vibrujúcej entity, ktorá neustále pátra po vlastnej podstate a pretvára sa s neukojiteľnou zvedavosťou, akoby v nejakom magickom divadle, kde stále skúša nové masky.

Ako heroína v západnej výtvarnej tradícii, žena sa v dielach mužských maliarov najčastejšie zvádza na telesný aspekt alebo na prísne definované roly ženy v mužskom svete, pokým až z relatívne novej tradície ženských autoportrétov (o ktorých sa jasne a hlasne hovorí až od Fridy Kahlo, ale vo svetle ženskej spoločenskej emancipácie dejiny umenia si všimli aj niektoré omnoho včasnejšie umelkyne, akými boli Sofonisba Anguissola alebo Hildegard von Bingen) ziskávame všetky tie zložité nuansy ženskej povahy, citlivosti a svetonázoru. V tom zmysle Nataša Knjazovic je súčasťou jedného bohatého konglomerátu súčasných umelkýň so sebaskúmavou víziou.

Na jej plátnach sa formálne prejavuje výtvarné dedičstvo rodiny Knjazovicovej – štylizácia formy, rozmernosť priestoru, expresionistické a symbolistické použitie farieb, avšak preukazuje sa väčšia náchylnosť k reprezentatívnemu, ako aj pestrejšia paleta, blížiaca sa k naturalistickej a založená na živých odtieňoch jasných a čistých alebo častejšie pastelových gamafarieb, ktoré maliarka nanáša ako stále novú masku pre ďalšiu rolu s cieľom vybudovať ovzdušie obrazu. Formálne aspekty jej maliarstva vlastne majú funkciu dotvárania významovej vrstvy diela, ktorá smeruje od metaforickosti k narácii.

Okrem postavy hlavnej hrdinky, imaginárny svet tejto autorky tiež zahŕňa rozmanitý priestor, izbu – plátno v plátne – okno – nebo, navzájom prepletané utvárajú javisko, na ktorom sa odohráva hľadanie lásky alebo sa o láske sníva; ako aj mystické symboly, akými sú jablko, rebrík, vtáky, kvet (často slnečnica, ktorá prekrýva polia vôkol Kovačice a obrazy Jána a Anny Knjazovicovcov); symboly prevzaté z pravoslávnej ikonografie, mýtov a – v novších prácach – zo súčasnej vizuálnej kultúry, ako napr. postava Charlieho Chaplina v úlohe jej spoločníka a prečo nie aj alter ega v teatrálnom, životnom a umeleckom dobrodružstve…

V dnešnej dobe, keď ľudia už nerozoznávajú medzi sebou a hrubými maskami, za ktorými sa skrývajú pred druhými a pred sebou, mali by sme si vážiť umelkyne, akou je Nataša Knjazovic, lebo vždy s čerstvým entuziazmom a nejakým nebeským humorom cez nespočetné tváre odhaľujú práve svoju a zároveň aj všeobecnú ľudskú podstatu: zraniteľnosť, detskú hravosť, skúmanie vesmíru vlastného vnútra a neustále hľadanie lásky… Nataša, ďakujeme…

Ana Đorđević

V pokuse aby sme definovali alebo bárs našli miesto z ktorého v insitnom umení pôsobia najprv Ana a potom aj Nataša, musíme sa obzrieť na insitné umenie všeobecne, na to miesto na ktorom s ostatnými aj sám Ján vytvoril všeobecný a potom aj vlastný výtvarný jazyk.

Insitné umenie je úprimné, nevinné, prostoduché a prírodné. Týto hlavne samoukí umelci tematiku nemuseli hľadať, oni svoje umenie žili a prežili v poli, krajinomaľbe a v prírode. Zjednocovali v nej spomienky na Slovensko, z ktorého dávno prišli na priestor Banátu s hojnosťou motívov rozsipaných po poli na ktorom sedliaci neúnavne pracujú a vytvárajú úplne zvláštnu ikonografiu obohatenú neskutočným koloritom. Každý insitný maliar Kovačice, aj keď člen skupiny má svoj osobný manier, ale Ján Knjazovic podpisom svojho srdca, vlastne stanovil aj svoje umenie, ktoré pre vlastnú ušľachtilosť bolo viacej od optimistického. Neskutočne emotívne pre jedného maliara. Ritmickosť figúr znamenala tlkot toho srdca a ultramarín, tá teplá modrá, z úzadia komplementárne ohrievala ostatok motívu v prvom pláne.

Ján Knjazovic svojej rodine zanechal veľký závet , do ich sŕdc vniesol lásku k umeniu, ale v tom istom čase aj ťažkú úlohu, ktorá by bola v tom, že sa tradícia má zachovať a v nej pokračovať, ale nie prepisovať ale nadstavať. A tú nadstavbu mi v Aniných a Natašiných obrazoch nielen, že vidíme ale aj cítime cez Anine dve a potom aj Natašine tri srdcia, ktoré do ich obrazov vnášajú takú emóciu, že sme istí, že je to jedno Jánovo srdce plné.

Koľko Ana nasleduje a koľko rozpracúva otcovo umenie? Keď pozeráte Anine fantasticko kúzelné obrazy, cítite, že jej dielo patrí Kovačici a insitnému umeniu tematikou – prírodou, dedinou a motívmi – zvieratami, ľuďmi, stromami, malými banátskymi domami. Ale tieto témy a motívy na jej obrazoch dostávajú inší výhľad ďakujúc jej nespútanej imaginácii. Oni sa stávajú výplodom fantázie, ľudské figúry nie sú ťarbavé ako u maliara Brojgla, naopak tí ľudia dobehnú všade, takmer bezváhovo sa vznášajú alebo vystupujú na kukuričný klas. Kone sú natoľko slobodné, že aj keď bez krídel pôsobia akoby mali vzlietnúť. Boj kohútov nie je telesný, ale formálny, koloritný. Anine kompozície sú pevné, ona všetko ostatné stvárňuje a podriaďuje ústrednému motívu. To je prvé, čo sa naučila od otca a potom do pozadia svojich obrazov vniesla ten charakteristický Jánov ultramarín, aby odtienkami realizovala plány a vidinu perspektívy. Svedomite sú, ako v nejakej kolóne, niekedy horizontálne, inokedy vertikálne rozmiestnení účastníci Aninho výtvarného sna. Kolorit figúr na jej obrazoch je ešte lesklejší a silnejší aby sa tým prehĺbila intenzita vzťahov účastníkov tej kúzelnej hry naproti jednofarebného pozadia. Práve to pozadie je spomienka na Jána, to je bezzmyselný svet, ktorému prichádzame iba emóciami, to je vlastne javisko na ktoré Ana dala hrdinov svojej veľkej kúzelnej drámy. Ten teplý blankyt usnútych nocí najavo prináša Anin sen o svete, nie však aký je, ale aký by mal byť. Ochránený, veselý, nespútane slobodný, neskazený a plný pocitov. Možno, že cítenie a emóciu na obraze do insity vniesol Ján Knjazovic, ale naisto ich Ana rozpracovala do tej miery, že emócia premohla všetky spojenia so skutočnosťou. Preto je Anina poetika mimo tohto sveta, ona v ňom nachádza iba východisko a konečný bod je hlboko v duši pozorovateľa. Takýto spôsob maľovania ťažko by mohol zostať v hraniciach definície insitného maliarstva ako takého. Lebo Anino maliarstvo má v sebe toľko rozprávkového, že pripomína Šagala. Z reálneho sveta žvota dediny Ana vykročila do sféry nadreálneho sveta mieru o dedine. Maliarstvo Any Knjazovic je špecifický tvar fantastického alebo kúzelného a znovu srdcom, „insitného“ realizmu.

Nataša Knjazovic svojim maliarstvom nás uvádza do posledného stupňa rozvitej poetiky rodiny Knjazovic. Ak Ana vykročila do kúzelného, Nataša svoj kúzelný svet symbolov a alegórií na obrazoch priviedla do absolútnej účelnosti. Ona cíti šľachetnú tradíciu svojej rodinnej poetiky, ale taktiež odvážne ide ďalej k novým motívom a ich novým, nečakaným vzťahom naproti sveta známeho úzadia. Vlastne Nataša kombinuje dedičstvo a rodinnú pamäť s vlastným pocitom vnútorného sveta a jeho vzťahu s okolím, totíž spoločnosťou. Dominantnou figúrou jej výtvarného sveta je podoba mladej, peknej ženy, niekedy nahej, niekedy oblečenej ako balerína a zasa ako princezná. Táto ženská podoba nie je dostatočne realistická aby sme pomysleli, že je to maliarkyn autoportrét, ale nie je ani bábka z niektorého predstavenia v ktorom niekto iný ťahá niť. Táto ústredná ženská figúra je vlastne jej vnútorným životom, ktorý sa skladá z najcitlivejších a najčistejších citov, ktorými velí a kreácie vytvára práve maliarkyno výtvarné vyjatrovanie. Buď je nahá Venera, alebo Junona obkolesená pávami, vnútorné JA Nataše Knjazovic aj keď v enigmatickom vzťahu naproti iným motívom jasne cíti a reaguje na vonkajší svet. Tak jej umenie sa stalo ozajstným denníkom záznamov jej duše a v istom čase angažovaná  vo vzťahu na spoločnosť. Natašino maliarstvo je plné symbolov a hádaniek, produkt  jej vnútorného života a skrytej imaginácie, ono je metafizycké. Ale na rozdiel od Djordja de Kirika alebo vynikajúcej srbskej metafizyckej maliarky Mileny Pavlović Barili, Natašin svet obrazotvornosti a ilúzie nenachádza sa na antických alebo renesančných prázdnych námestiach, ale v krajinke rodnej Kovačice, v banátskych poliach slnečnice, pod ustavične jasným nebom. Ze patrí novej dobe, Nataša potvrdzuje tak, že kritický pristúpa súčastnej chvíli vysmievajúc internet prezentáciu javu, alebo keď maľuje arlekinov a Čaplina na javisku, ona upozorňuje na význam rozdielu medzi pravdou a klamstvom, toho čo je podstata a vidina, rozdiel medzi vnútorným životom, ktorého činí buričstvo naproti vonkajšieho sveta v ktorom sme prinútení žiť. Nataša maľuje kvet zo svojej vesty, ktorá je vyšitá starou slovenskou výšivkou, na obraze žena zalieva ten kvet a tak dedičstvo rodiny Knjazovic v Natašinom diele bujnie a rastie do portrétu deda Jána s ktorým sa umelkyňa spája nie iba krvou ale aj večnou slnečnicou a ultramarin – rodinnou farbou ochrany. Nataša vytvára jemné formy všetkých podôb, zvlášť nežne modeluje ženské telá a oválne tváre. Kolorit je absolútne vo funkcii témy a preto pastelové tóny ofarbili takmer známe krajinky na nejaké neskutočné ako mrholenim pokryté oblasti z fantázie.

Posledné dve generácie rodiny Knjazovic, dve veľké umelkyňe, dve ženy, ukazujú, že v dedičstve insitného umenia nieto miesta pre rozdeľovanie na mužské a ženské témy. Aj keď ženám v dejinách umenia bolo veľmi ťažko aby si vybojovali rovnoprávnosť, tieto dve maliarky nám ukazujú, že je tá rovnoprávnosť tuná úplne nepotrebná, lebo to čo je výhoda keď žena maľuje, v diele Any a Nataše Knjazovic dostáva svoj plný zmysel. Toľko prejavenej senzibility pre svet vôkol nás a rovnako otvorenosť zmyslov pre svet v nás, zatvárilo, že tieto dve umelkyne, insitnému umeniu Kovačice dávajú novú pečať a zvláštnu rozvojovú cestu.

Historička umenia Jelena Anđelković

Kovačica však iba v Srbsku nie je nadostač afirmovaná; niekoľko mesiacov býva ukolísaná do tichého bieleho spánku a potom sa rozvlní vo vangoghovskej žltej a zelenej farbe pšeničných polí. Ale vo svete umenia všetci vedia o tomto malebnom slovensko-srbskom prostredí, kde takmer v každom dome je malý maliarsky ateliér alebo dielňa na výrobu národných hudobných nástrojov, stoličiek, trojnožiek alebo šúpoľových bábik, omaľovávanie tekvíc, čarovných výšiviek a všelijakých iných ručných prác. Na samom Slovensku, Kovačicu považujú za div, lebo vo svojej matici Slováci nemajú, ani nikdy nemali takéto oázy, artistické a etnografické fenomény, ktoré však v Srbsku nadišli na plodnú pôdu a ligotavý, teplý a hviezdnatý dážd s nebeskými darmi, ktoré sa spustili na Kovačicu ako znak všeobecnej plodnosti prírody a ducha.

V tom osobitnom etniku vnútri etnika a osobitnom kozme vnútri kozmu, kde sa ešte stále pod sukňou nosieva ďalších päť sukieň a dedinčanky s červenými lícami si na hlavu viažu pestré šatky s naškrobenou čipkou a veľké vlnené ručníky, kde sa ešte stále jazdí na bicykloch s košíkmi, z ktorých vyčnievajú husacie hrdlá, v jednej takej Božskej besiedke maliarska rodina Knjazovicová je asi najváženejšia a najznámejšia.

Ján Knjazovic (1925–1985), zakladateľ tejto maliarskej rodiny, bol umelcom s mimoriadnym talentom, úprimnými emóciami a jemnosťou, ktorými získal srdcia spoluobčanov a výtvarných kritikov. Hádam preto, že maľoval výlučne srdcom, Ján Knjazovic svoje obrazy podpisoval jedným srdcom a písmenom „K“, pokým jeho dcéra Anna na svoje obrazy pridala aj druhé srdce a vnučka Nataša (tiež maliarka) tretie, a tak naďalej bije srdce tohto skvelého umelca a rozširuje sa ten prúd farieb, rozspievaných svadieb, tancov, muzikantov, hojdačiek, pestrých trhov, veselých mladých sedliakov opojených dionýzovskou životnou radosťou. Vyhýbam sa smutným motívom, lebo povahou som optimista – hovoril Ján. Spolu s Martinom Jonášom a naďaleko známou Zuzanou Chalupovou, Ján Knjazovic sa stal symbolom kovačického insitného maliarstva, jedinečnej a svetovo uznávanej školy pôvodnej národnej tvorby.

Jánovo kráľovstvo však nie je – ako u iných insitných umelcov – kráľovstvom slnka, ale kráľovstvom mesiaca, a jeho dni a noci majú „kobaltovomodrú“ farbu s množstvom surrealistických prímes v pohybe a tvare postáv. Ján Knjazovic nemohol vedieť, ani ho to nezaujímalo, že vo svojom maliarstve sa nevedome dotýkal modernizmu (cyklus Modré noci) a porúšal niektoré vysvätené umelecké kánony. Knjazovic vynašiel vlastný tvar domov, stromov, ľudí a zvierat a bez ohľadu na ich skutočný vzhľad zafarbí ich domodra, dočervena alebo dofialova – podľa svojho úmyslu. Pridávaním svetla zvýrazňuje silu farieb; upúta pozornosť na určité tvary a dematerializuje priestor. Zem a nebo sa spájajú v jedinečný priestor, v ktorom sa vznášajú ľudia a zvieratá. (Marica Vračević, kustódka Múzea insitného umenia v Jagodine)

Ale Ana Knjazovic (1950), moja obľúbená Ana, dostala sa ešte ďalej v tej somnambulistickej hre, ktorá stiera hranicu medzi nebom a zemou. Ana horí silnou vášňou, na rozdiel od skromného Jána, jej obrazy so živými a čistými farbami majú vždy eroticky nádych a súvisia s atavistickými, pôvodnými ľudskými inštinktami. Celkové jej maliarstvo predstavuje ódu na lásku – čistú, nefalšovanú, rajskú. V jej čarovnej modrej noci sa navzájom vášnivo hľadajú pery mladých zamilovaných žien a holobradých sedliakov, ich telá sa prepletajú s krížami ohnivých koní, ktoré sa zúrivo napínajú v sršaní podkov a pahrieb. Holuby ďubkajú do holubíc, veľké kohúty s orlími krídlami prinášajú „dobré správy“ namiesto archanjela Gabriela, a na chvostoch majú malinké dedinky so spojenými domčekmi, zvonicou a krížom. Strom vyrastá z obrovských kukuričných klasov teplej oranžovej a žltej farby a často je hojdačkou pre zamilovaných alebo brvnom, po ktorom tancujú veľkolepé biele, zelené, fialové a tmavočervené žrebce, aké možno nájsť iba v rozprávkach. Anine postavy sa rodia z vajca, v zázračnom vzkriesení Starého a Nového zákona, pokým veľké škrupiny, akoby pštrosie, nesú cválajúce kone s rozpletenými hrivami.

Kone sú Anine božstvá, totemy, sú nádherné, rozohrané a divoké, keď svojimi chvostami ťahajú mesačný kosák a na ňom spiacu dievčinu s roztiahnutými kolenami, ako aj holuba a celú malinkú dedinu. Na jednej miniatúre aj babka vysadla na zúrivú červenú kobylu a letí vysoko ponad biele komíny ako prízrak a mátoha. Kone vychádzajú z rieky po potope, kone hrajú svoju hru lásky na strechách dedinských chatrčiek, krídlaté kone sa odviažu a erdžia, kým letia do nebies, prekrásne jednorožce prichádzajú z archetypového sna, kone nosia svet v tvare polmesiaca, podobajúceho sa melónu, namiesto tých slonov, ktoré kedysi dávno nosili Zem na chrbte.

Insitní maliari tvoria v predmodlitebnom stave, z tej časti ľudskej bytosti, ktorá nepozná svätosť, ale ju cíti a túži po nej. Láska, ktorú na svojich plátnach znázorňujú, predstavuje silnú vášeň ľudskej bytosti, milujúcej všetky ľudské a božské vlastnosti v inej bytosti, ktoré nikde inde nenašla. Lebo pre insitného maliara sa Boh ešte nenarodil. Je v ňom. Len treba kopať v tom žriedle hviezd. Farbami. (Sanja Domazet, Tiene)

Deň je na Aniných plátnach znázornený v podobe malého žltého slnka, len o niečo väčšieho než hrach, a noc je v podobe križalky mesiaca; úzadie je stále to isté – tmavomodré, a je to jediná Anina krajina, pokým svetlosť prichádza zvnútra, z jej postáv tieňovaných tenkou bielou farbou. Aninu krajinku, ak je to možné tak pomenovať, tvorí niekoľko spojených domčekov, maličkých ako zápaľkové škatuľky – Anina dedina a jeden strom s niekoľkými konármi a páperovými bobuľami, ako ten Beckettov strom-symbol v jeho známej existencialistickej dráme o čakaní. Na jej obrazoch niet trávy ani kvetov, niet detí a veľkých snehových vločiek ako v charakteristickom insitnom umení. Nevidieť poľné práce, kopáčov, koscov, mlynárov alebo práčky. U nej ide o ohňostroj zmyslov a veľkú hostinu lásky, na ktorú milenci pozývajú ešte len kone, kohútov, holuby, psov, mačky, daktorého kozorožca alebo zopár volov, ktorých rohy sa v boji trú a ostria. U nej vládnu zákony prírody, prežitia, predĺženia rodu, živočíšnych krikov a pudov.

Kresba je hybká a zvádza sa na podstatu, forma je pevná, plná a oťažená, anatómia zjednodušená a pohyb meravý, farebné tóny sú ovplyvnené intímnou náladou a oživené jemným valérovým omaľovávaním, svetlosť nie je podmienená vonkajším prameňom, ale je určená nejakou vnútornou silou a logikou, priestor je na obrazoch najčastejšie upravený podľa pravidla zlatého rezu, pokým kompozícia je vždy vyvážená. Sen je stále pred skutočnosťou a fantázia vládne nad realitou. (Nikola Kusovac)

Medzi Anine farby patrí tmavomodrá s ebenovým leskom, intenzívna a aromatická cyklámenová alebo farba orientálnej orchidey a ľalie, mystická tmavofialová, granátová, jantárová žltá, farba tekutého zlata, oranžová ako med a nefritová zelená. Vlastnú ikonografiu si Ana žiarlivo chráni, v jej výraze ide o nekonečné variácie a niet „cudzích“ alegórií a parabol. Jej obrazy možno rozpoznať v hociktorom priestore a v preplnenej galérii, lebo sú celkom autentické, čo je v rámci insitného umenia veľmi ťažko dosiahnuť a s ohľadom na to, že vlastným surrealistickým a expresionistickým výrazom prekonáva spomenutú oblasť, môžeme povedať, že je jedinečnou maliarkou na tomto území.

Pokým Ana je eruptívna a až priveľmi vášnivá, Nataša Knjazovic (1977) je nežná, senzuálna, pastelová. Natašine akty dokonca pôsobia skromne v porovnaní s Aninými vždy zahalenými sedliačkami s roztiahnutými kolenami, perami a lakťami. Nataša Knjazovic vychádza z insitnosti a vchádza do nejakého vlastného priestoru, surrealistického a snivého. Jej svet je svet osamelých krásavíc, ktoré chytajú motýle a hrajú na violončelách, svet neskutočných princezien, ktoré z vrcha svojho pustého zámku spúšťajú vlasy k najsmelším mládencom. V tom svete zamilovaní jazdia na letiacich bicykloch nad poliami slnečnice, alebo na ruskej trojke uháňajú cez zasnežené vojvodinské priestranstvá. Za Natašiným zrkadlom sú tiež veselo-smutní harlekýni, cirkusy s akrobatmi a klaunmi, zajacmi z klobúka a karuselom pre slečnu z krištáľového zámku.

Volanie lásky je u nej subtílne a vyžaduje si mnoho námahy, ako aj rebrík, po ktorom sa prichádza k milej, po slnko, ako Lazarov zázračný rebrík zamierený do nekonečného neba. Natašine obrazy oplývajú detsky naivnými láskami, hračkami, bábkami, škôlkami, hudobnými skrinkami, lízankami, rozkvitnutými višňami. U nej jestvuje chronotop cyklických zmien, svetla a tmy, ročných období, ale v žiadnom prípade niet – starnutia. Natašine vílie slečny len zriedkavo opúšťajú rozprávkové detstvo a panenstvo a vždy pripomínajú panny. Sotvaže niektorý iný maliar vytvoril tak mnoho aktov s takou neškodnou nevinnosťou. Nataša je tiež urbánna, avšak jej futurizmus sa podobá renesančným skicám lietadiel, balónov a ponoriek. Je vášnivou milovníčkou starých čipiek, závojov a tylov, vejárov a pávieho peria.

Spomedzi všetkých Knjazovicovcov, Chagallovi je vlastne najbližšia Nataša, skrze postup karnevalizácie, masky a marionety, vízie blížencov-dvojčiat a takmer identické farby. Jej najčastejšími motívmi sú rebríky, po ktorých jej postavy prichádzajú po slnko (pohanské božstvo, ale aj Pán Boh), ako aj šachovnice a šachové polia na podlahe palácov a izbičiek, predstavujúce dichotómiu čierno-bieleho sveta, dobra a zla. Z jej perspektívy domy sú často vyvrátené, izby sú obrátené naopak, zemeguľa visí nad hlavou zadiveného mládenca, ktorý sa snaží dočiahnuť jablko, klincom pripevnené o guľu, Zem. Sú tu aj hojdačky, baletné topánky, stáda oviec ako bavlnené klbôčká a sotva viditeľné studne pod mladomanželmi, ktorým pod pazuchami rastú malé biele krídla a letia vysoko ponad polia, stromy a lúky. A samozrejme motýle, éterické, priezračné symboly krásy, ktorá je dočasná, krátkodobá ako hra a večná ako túžba. Jej plátnam pridávajú ľahkosť, farbu vzduchu a vôňu púdra. Množstvo biblických motívov, kostolov a krížov zamaskované je surrealistickými dáždnikmi, slúžiacimi ako padáky pri tom človekovom páde, prvom a osudovom; jedinečnými kompozíciami slnka a mesiaca, ktorí svietia spoločne, ako dneskajšok a zajtrajšok, prítomnosť a večnosť – eschatológia. Sú tu semená sváru, jablká a vlčie maky a rajská nahota človeka a prírody. Ďalším nevyhnutným prvkom na jej obrazoch je hudba: jej dievky z trapéz hrajú na husliach, flautách, violončelách. Najnemateriálnejšie a najsubtílnejšie zo všetkých umení pridáva osobitú melódiu týmto plátnam.

Nataša Knjazovic, „tretie srdce“ v rodine, preberá prvky výtvarnej poetiky jej matky a starého otca, ktoré sú vďaka dlhej rodinnej skúsenosti dokonale vybrúsené. (Slobodan Stevanovski)

Nataša Knjazović Mijailović bola krstená v pravoslávnej viere a s požehnaním je tiež maliarkou ikon. Predpokladáte, že jej ikony sú maľované radostnými farbami vzkriesenia, tváre svätcov majú prívetivé, veľké oči a čisté pohľady. Najčastejšou postavou je Svätá Petka, ochrankyňa žien, poskytujúca pomoc a útechu srbskému národu. Insitné umenie a ikona majú dosť spoločných vlastností – čisté farby, jasné tváre, zredukovaná dynamickosť pohybu, pôvodná čistota srdca a mysle, na ktorých sa zakladá pravoslávna viera a ikona.

Vlastniť obrazy kovačických insitných maliarov, ako hovorí galerista Pavel Babka, svedčí o dobrom vkuse a prestíži. Súhlasím, vlastniť niektoré plátno z dielne Knjazovicovcov je privilégiou.

Slavica Jovanović

]]> http://www.knjazovic.eu/?feed=rss2&p=712 0 http://www.knjazovic.eu/?p=714 http://www.knjazovic.eu/?p=714#comments Sat, 20 Sep 2014 13:21:13 +0000 admin http://www.knjazovic.eu/?p=714 Výstava "Tri srdiečka-len srdcom človek dobré vidí" na dňoch srbskej kultúry v Prahe.]]>