Značka Kňazovic ? neopakovateľné osobnosti výtvarného umenia Slovákov v Srbsku

Nie je od veci povedať si, že výstavy výtvarného umenia a najmä insitného maliarstva, majú svoj osobitný cveng. Je to preto, že ich obsah môže, ale nemusí byť súdobí našmu dožitiu každodennosti a k tomu aj jej obsahu alebo aj zrozumyteľnosti.

Je to vždy tak? Niekedy áno. V prípade troch generácií značky Kňazovic – slovenských maliarov z vojvodinskej Kovačice, asi to znie opačne. A k tomu aj s ne¬všedným stretnutím a poznaním tej skutočnosti.

Že prečo? Nuž preto, že si otec Ján Kňazovic (1925-1985, Kovačica), jeden zo zakladateľov školy insitného umenia na tých krážoch vojvodinských Slovákov, už na samom začiatku tvorivosti inak a s osobitným nádychom a farbami zobrazňoval život a tradíciu Slovákov z Kovačice a jej okolia. V dobe svojej umeleckej zrelosti k tomu dodal stretnutia, oslavy a život do modra vyzdobeného obrazu. A často na obrazoch – olej¬maľ¬bách – vidieť učupenú Kovačicu s evanjelickým chrámom a nad nim sa klenú¬cu mo¬drú ob¬lohu, modra ktoré ako mnohí Slováci, niesol a do vienka svojim po¬kračo¬vateľom uchovával a odovzdával.

Anna Kňazovicová (1950, Kovačica) k dielu svojho otca Jána dodala zbohat¬nenú náplň z kovačického prostredia a pozorovania života. Urobila to, prevažne, na obrazoch menšieho formátu. Pri tom sýtenou modrou farbou, ktorá dominuje na olej¬maľ¬bách, zachytila pulz dedinčanov, ich intimu, rovinu, radovánky, prípravy k práci, plodom a pokračovaniu života. Modrie sa ale aj inými farbami hýri obraz, ľudské pos¬tavy, diania, dedinské zážitky, erdžiace a splašené kone, mačky, rozkikiríkaný kohúti, hydina na nádvorí, do neznáma letiaci vtáci, kukuričné klasy plodia¬ce a seme¬nom ro¬zosievajúce život, muž a žena a ich vzájomné vzťahy. Bezmála na každom ob¬raze nie¬kde na horizonte čupí dom Slováka, ulica z Kovačice ale¬bo aspoň veža chrámu s krí¬žom a rozosvieteným oknom. Oknom z ktorého sála svet¬lo, svetlo života a jeho nena¬podobiteľné čaro.

Na obrazoch je pritomné až fantastické umel¬kyne snenie, nadrealisticky poda¬ná rozprávka dedinčanov, jej priateľov, susedov. Zdobí ich tradičný prvok slo¬ven¬ské¬ho kroja a odevu. Aj tým Anna dodala do značky Kňazovic svoj rá¬mec pri tom ho po¬dala s redukovanou ale pevnou formov kresby a vyváženou kompozíciou. A pre¬kročila ovzdušie, male¬bnosť na otcovich obrazoch. Aj napriek tomu ťah štetcom, od¬tiene a hudba ľud¬skej ra¬dosti, červeneho vína a karhaní gazdiniek, plynule sú v spoji¬tosti so svojim rad¬com, predchodcom – otcom Jánom. Či by to malo byť inak keď vý¬honok rastie z isté¬ho ko¬re¬ňa a zalieva ho láska rodiča?

A potom nový zážitok v dianí a výtvarnej činnosti v rodine. Ten zážitok zobra¬zený je na maľbách tretieho, zároveň najmladšieho a so základmi výtvarného umenia zaobstaraného člena v rodine Kňazovic – Nataše Mijailovićovej (1977, Belehrad). Ro¬bia to sretnutia s jej olejmaľbami malého a väčšieho formátu. Na nich je nové, osob¬né, mladistvé chápanie sveta, snenie patriace tomu veku človeka, cit a pá¬tranie, stret¬nutia mladých ľudí či už navzájom sa známych, tváriacích sa, že nie sú sami, alebo sa milujúcich. Je tam aj nová, teraz už hnedá a červená far¬ba. Farba ktorá rozhojňuje ľudskú radosť a lásku. Že by sa od výhonku v tej rodine mohlo oča¬kávať niečo iné ak nie mäk¬ký ťah štetcom, rozvrave¬nú mladú bytosť, s tym spätú maliarkynu senzibilitu?

Nataša sa úmyselne podria¬ďuje rodinnej značky. A potom následne, nebojácne sa od nej odkloní, aby vyznela osobne a svojský inak. Je to odklon ktorý berie na ve¬domie svoju váhu, umelecký úmysel, tam pritomnú symboliku. A dáva mu značku pre seba a o sebe.

V tvorivej, poetickej obrazotvornosti a až nadrealisticky podaného deju na ob¬razoch, zvedavosť mladej umelkyne o živote svojej generácie, Nataša je chápaním sú¬časná, k zaliečaniu sa mladých smelá a k dejom odlišná od svojich ro¬dinných pred¬chodcov. Na jej olejmaľbách sa k sebe túlia, prihovárajú mladý ľudia. Nie im je zne¬mož¬nené ponad ďaleký horizont, celú zemeguľu vidieť sa, podať si ruky a po¬vedať, alebo aspoň anjelom zvestovať slová lásky, sľubu k budúcej rodi¬ne. A potom je tam záväzne mladá žena, jej pôvabný akt, spytovacie sa oči, mäkký pohyb rúk pri lá¬kaní svojho milého, možno nedbalí ukazovák ktorým si ho dovolí po¬volať. Nahota žen¬ské¬ho tela, jeho pohybu nie je nápadná, skôr je skvost obrazu; vyz¬nieva milo, teplo, ne¬klamne nehanblivo. Lahodí oku a k tomu vznešene dáva najavo svoju krásu a miloty dobra. Pri tom, na obraze je obzor nízko postavený, postavy, deje ako by padli do ná¬ručia obdivo¬vateľa (umenia). Kde tu sa modrie obloha. Akoby sa hanbiaci ale zve¬da¬vý mesiac do deja rozoseje svoju žiaru. Z diaľav vemsíru do cudzieho živo¬ta farbou rozkvitnutej púpavy vábive a tváriaci sa nazerá slnko.

Aj keď podo¬bná svojim predchodcom Nataša sa od nich líši, dáva najavo nový ma¬liarsky opus. Je to insita? Je to akademické maliarstvo? Nie, je to spojitosť maliar¬ského umenia a remesla v rodine Kňazovic. A osobnosť ktorej patrí u¬melecká budúc¬nosť. Jej obrazy načim vidieť, nezabudnúť na jej poetiku, slohové vlast¬nosti, hybkosť tvorivého ťahu, priestorového riešenia, použité farbenie a odtie¬ne na obrazoch. Prinᬚa novú pie¬seň o ľudskej radosti a jej posla¬niu v živote človeka.

Nataša Mi¬jailovićova je nová nádej a skôst výtvarného umenia Slová¬kov v Sr¬bsku. Nedovoľte si zabu¬dnúť to meno!

Keď by ste sa opýtali kde sa môžu vidieť obrazy týchto maliarov mohlo by sa odpovedať na rôzne spôsoby.

Obdivovatelia insitného, osobitného umeleckého prejavu, mali možnosť stret¬núť a kochať sa v takom umení, nezvičajnej tvorivosti, dva krát v našom hlavnom me¬ste – Belehrade. Naj¬prv v obodbí 15.- 20. novembra 2005 na priestoroch Základine Vuka Stefanovića Karadžića. Potom od 12. – 19. decembra 2005 v Galérii Akadémie umenia Braća Karić. A aj na iných miestach a výstavach mimo Belehradu.

V Zakladine V. S. Karadžića v Belehrade výstavu otvoril Nikola Kusovac z Belehradu.

O dielach pod značkou Kňazovic, v Galérii Akadémie umenia pri otváracich prívetoch a hodnoteniach tvorivého činu umelcov, hovorila Gordana Ajdu¬ković-ová, dekan Akadémie umenia Braća Karić v Belehrade. Svoj postoj tomu dodal prof. Dr. Vladimír Valent z Belehradu. Osobné zážitky zo stretnutia s maliarmi, rodi¬nou Kňa¬zovic, porozprával prof. Dr. Alexandar Milošević z Belehradu, lekár ktorí je zdravot¬ným ochrancom insitných maliarov z Kovačice a obdivovateľ ich tvo¬ri¬vosti. O svo¬jom stretnutí sa so slovenskou komunitou v Kovačici, jej životom a výtvar¬ným ume¬ním pri otváracom prejave v Galérii Akadémie umenia BK v Belehrade vy¬ja¬dril sa pán Tomáš Ferko, tretí tajomník Velvysľanectva Slovenskej republiky v Be¬le¬hrade.

Osobytnou ozdobou oboch výstav je veľkého formá¬tu jej viacfarebný katalóg. Katalóg napísaný v troch rečiach: slovenskej, srbskej a anglíckej. Výstižný text napí¬sal Nikola Kusovac, historik umenia; o umelcoch a slovenskej komunite v Kovačici text uznanlivo a hudbou znie. K tomu dodal svoj výber 9 farebných diel z umeleckej, výtvarnej kapse a značky Kňazovic. Všetko to vyznelo v ústrety Mikuláša, Lúcie a Via¬noc roku 2005. Nech aj tu spomenuté výstavy, a ich čaro, patria sviatku zvestova¬nia radosti, lásky, po¬že¬hna¬nia a ľudského života.

V Belehrade na Lúcie, 13. decembra 2005 Vladimír Valent, Belehrad