Keď tak rozmýšľam o obľúbených maliaroch, sú to bezpochyby Marc Chagall a Ana Knjazovic. Ale čo majú spoločné jeden bieloruský Žid, ktorý sa z rodného Vicebska dostal k svetovej sláve a svietivému Parížu a jedna Slovenka z malého mestečka Kovačica so zoradenými ulicami uprostred nekonečnej vojvodinskej roviny? Možno kunsthistorici spozorujú mnohé spoločné črty v poetikách týchto dvoch maliarov, v ich kolorite a osobitej estetike, pokým pre nás laikov tie súvislosti budú len vo vzrušujúcej a očarujúcej kráse ich umenia a maliarstva.

Kovačica však iba v Srbsku nie je nadostač afirmovaná; niekoľko mesiacov býva ukolísaná do tichého bieleho spánku a potom sa rozvlní vo vangoghovskej žltej a zelenej farbe pšeničných polí. Ale vo svete umenia všetci vedia o tomto malebnom slovensko-srbskom prostredí, kde takmer v každom dome je malý maliarsky ateliér alebo dielňa na výrobu národných hudobných nástrojov, stoličiek, trojnožiek alebo šúpoľových bábik, omaľovávanie tekvíc, čarovných výšiviek a všelijakých iných ručných prác. Na samom Slovensku, Kovačicu považujú za div, lebo vo svojej matici Slováci nemajú, ani nikdy nemali takéto oázy, artistické a etnografické fenomény, ktoré však v Srbsku nadišli na plodnú pôdu a ligotavý, teplý a hviezdnatý dážd s nebeskými darmi, ktoré sa spustili na Kovačicu ako znak všeobecnej plodnosti prírody a ducha.

V tom osobitnom etniku vnútri etnika a osobitnom kozme vnútri kozmu, kde sa ešte stále pod sukňou nosieva ďalších päť sukieň a dedinčanky s červenými lícami si na hlavu viažu pestré šatky s naškrobenou čipkou a veľké vlnené ručníky, kde sa ešte stále jazdí na bicykloch s košíkmi, z ktorých vyčnievajú husacie hrdlá, v jednej takej Božskej besiedke maliarska rodina Knjazovicová je asi najváženejšia a najznámejšia.

Ján Knjazovic (1925–1985), zakladateľ tejto maliarskej rodiny, bol umelcom s mimoriadnym talentom, úprimnými emóciami a jemnosťou, ktorými získal srdcia spoluobčanov a výtvarných kritikov. Hádam preto, že maľoval výlučne srdcom, Ján Knjazovic svoje obrazy podpisoval jedným srdcom a písmenom „K“, pokým jeho dcéra Anna na svoje obrazy pridala aj druhé srdce a vnučka Nataša (tiež maliarka) tretie, a tak naďalej bije srdce tohto skvelého umelca a rozširuje sa ten prúd farieb, rozspievaných svadieb, tancov, muzikantov, hojdačiek, pestrých trhov, veselých mladých sedliakov opojených dionýzovskou životnou radosťou. Vyhýbam sa smutným motívom, lebo povahou som optimista – hovoril Ján. Spolu s Martinom Jonášom a naďaleko známou Zuzanou Chalupovou, Ján Knjazovic sa stal symbolom kovačického insitného maliarstva, jedinečnej a svetovo uznávanej školy pôvodnej národnej tvorby.

Jánovo kráľovstvo však nie je – ako u iných insitných umelcov – kráľovstvom slnka, ale kráľovstvom mesiaca, a jeho dni a noci majú „kobaltovomodrú“ farbu s množstvom surrealistických prímes v pohybe a tvare postáv. Ján Knjazovic nemohol vedieť, ani ho to nezaujímalo, že vo svojom maliarstve sa nevedome dotýkal modernizmu (cyklus Modré noci) a porúšal niektoré vysvätené umelecké kánony. Knjazovic vynašiel vlastný tvar domov, stromov, ľudí a zvierat a bez ohľadu na ich skutočný vzhľad zafarbí ich domodra, dočervena alebo dofialova – podľa svojho úmyslu. Pridávaním svetla zvýrazňuje silu farieb; upúta pozornosť na určité tvary a dematerializuje priestor. Zem a nebo sa spájajú v jedinečný priestor, v ktorom sa vznášajú ľudia a zvieratá. (Marica Vračević, kustódka Múzea insitného umenia v Jagodine)

Ale Ana Knjazovic (1950), moja obľúbená Ana, dostala sa ešte ďalej v tej somnambulistickej hre, ktorá stiera hranicu medzi nebom a zemou. Ana horí silnou vášňou, na rozdiel od skromného Jána, jej obrazy so živými a čistými farbami majú vždy eroticky nádych a súvisia s atavistickými, pôvodnými ľudskými inštinktami. Celkové jej maliarstvo predstavuje ódu na lásku – čistú, nefalšovanú, rajskú. V jej čarovnej modrej noci sa navzájom vášnivo hľadajú pery mladých zamilovaných žien a holobradých sedliakov, ich telá sa prepletajú s krížami ohnivých koní, ktoré sa zúrivo napínajú v sršaní podkov a pahrieb. Holuby ďubkajú do holubíc, veľké kohúty s orlími krídlami prinášajú „dobré správy“ namiesto archanjela Gabriela, a na chvostoch majú malinké dedinky so spojenými domčekmi, zvonicou a krížom. Strom vyrastá z obrovských kukuričných klasov teplej oranžovej a žltej farby a často je hojdačkou pre zamilovaných alebo brvnom, po ktorom tancujú veľkolepé biele, zelené, fialové a tmavočervené žrebce, aké možno nájsť iba v rozprávkach. Anine postavy sa rodia z vajca, v zázračnom vzkriesení Starého a Nového zákona, pokým veľké škrupiny, akoby pštrosie, nesú cválajúce kone s rozpletenými hrivami.

Kone sú Anine božstvá, totemy, sú nádherné, rozohrané a divoké, keď svojimi chvostami ťahajú mesačný kosák a na ňom spiacu dievčinu s roztiahnutými kolenami, ako aj holuba a celú malinkú dedinu. Na jednej miniatúre aj babka vysadla na zúrivú červenú kobylu a letí vysoko ponad biele komíny ako prízrak a mátoha. Kone vychádzajú z rieky po potope, kone hrajú svoju hru lásky na strechách dedinských chatrčiek, krídlaté kone sa odviažu a erdžia, kým letia do nebies, prekrásne jednorožce prichádzajú z archetypového sna, kone nosia svet v tvare polmesiaca, podobajúceho sa melónu, namiesto tých slonov, ktoré kedysi dávno nosili Zem na chrbte.

Insitní maliari tvoria v predmodlitebnom stave, z tej časti ľudskej bytosti, ktorá nepozná svätosť, ale ju cíti a túži po nej. Láska, ktorú na svojich plátnach znázorňujú, predstavuje silnú vášeň ľudskej bytosti, milujúcej všetky ľudské a božské vlastnosti v inej bytosti, ktoré nikde inde nenašla. Lebo pre insitného maliara sa Boh ešte nenarodil. Je v ňom. Len treba kopať v tom žriedle hviezd. Farbami. (Sanja Domazet, Tiene)

Deň je na Aniných plátnach znázornený v podobe malého žltého slnka, len o niečo väčšieho než hrach, a noc je v podobe križalky mesiaca; úzadie je stále to isté – tmavomodré, a je to jediná Anina krajina, pokým svetlosť prichádza zvnútra, z jej postáv tieňovaných tenkou bielou farbou. Aninu krajinku, ak je to možné tak pomenovať, tvorí niekoľko spojených domčekov, maličkých ako zápaľkové škatuľky – Anina dedina a jeden strom s niekoľkými konármi a páperovými bobuľami, ako ten Beckettov strom-symbol v jeho známej existencialistickej dráme o čakaní. Na jej obrazoch niet trávy ani kvetov, niet detí a veľkých snehových vločiek ako v charakteristickom insitnom umení. Nevidieť poľné práce, kopáčov, koscov, mlynárov alebo práčky. U nej ide o ohňostroj zmyslov a veľkú hostinu lásky, na ktorú milenci pozývajú ešte len kone, kohútov, holuby, psov, mačky, daktorého kozorožca alebo zopár volov, ktorých rohy sa v boji trú a ostria. U nej vládnu zákony prírody, prežitia, predĺženia rodu, živočíšnych krikov a pudov.

Kresba je hybká a zvádza sa na podstatu, forma je pevná, plná a oťažená, anatómia zjednodušená a pohyb meravý, farebné tóny sú ovplyvnené intímnou náladou a oživené jemným valérovým omaľovávaním, svetlosť nie je podmienená vonkajším prameňom, ale je určená nejakou vnútornou silou a logikou, priestor je na obrazoch najčastejšie upravený podľa pravidla zlatého rezu, pokým kompozícia je vždy vyvážená. Sen je stále pred skutočnosťou a fantázia vládne nad realitou. (Nikola Kusovac)

Medzi Anine farby patrí tmavomodrá s ebenovým leskom, intenzívna a aromatická cyklámenová alebo farba orientálnej orchidey a ľalie, mystická tmavofialová, granátová, jantárová žltá, farba tekutého zlata, oranžová ako med a nefritová zelená. Vlastnú ikonografiu si Ana žiarlivo chráni, v jej výraze ide o nekonečné variácie a niet „cudzích“ alegórií a parabol. Jej obrazy možno rozpoznať v hociktorom priestore a v preplnenej galérii, lebo sú celkom autentické, čo je v rámci insitného umenia veľmi ťažko dosiahnuť a s ohľadom na to, že vlastným surrealistickým a expresionistickým výrazom prekonáva spomenutú oblasť, môžeme povedať, že je jedinečnou maliarkou na tomto území.

Pokým Ana je eruptívna a až priveľmi vášnivá, Nataša Knjazovic (1977) je nežná, senzuálna, pastelová. Natašine akty dokonca pôsobia skromne v porovnaní s Aninými vždy zahalenými sedliačkami s roztiahnutými kolenami, perami a lakťami. Nataša Knjazovic vychádza z insitnosti a vchádza do nejakého vlastného priestoru, surrealistického a snivého. Jej svet je svet osamelých krásavíc, ktoré chytajú motýle a hrajú na violončelách, svet neskutočných princezien, ktoré z vrcha svojho pustého zámku spúšťajú vlasy k najsmelším mládencom. V tom svete zamilovaní jazdia na letiacich bicykloch nad poliami slnečnice, alebo na ruskej trojke uháňajú cez zasnežené vojvodinské priestranstvá. Za Natašiným zrkadlom sú tiež veselo-smutní harlekýni, cirkusy s akrobatmi a klaunmi, zajacmi z klobúka a karuselom pre slečnu z krištáľového zámku.

Volanie lásky je u nej subtílne a vyžaduje si mnoho námahy, ako aj rebrík, po ktorom sa prichádza k milej, po slnko, ako Lazarov zázračný rebrík zamierený do nekonečného neba. Natašine obrazy oplývajú detsky naivnými láskami, hračkami, bábkami, škôlkami, hudobnými skrinkami, lízankami, rozkvitnutými višňami. U nej jestvuje chronotop cyklických zmien, svetla a tmy, ročných období, ale v žiadnom prípade niet – starnutia. Natašine vílie slečny len zriedkavo opúšťajú rozprávkové detstvo a panenstvo a vždy pripomínajú panny. Sotvaže niektorý iný maliar vytvoril tak mnoho aktov s takou neškodnou nevinnosťou. Nataša je tiež urbánna, avšak jej futurizmus sa podobá renesančným skicám lietadiel, balónov a ponoriek. Je vášnivou milovníčkou starých čipiek, závojov a tylov, vejárov a pávieho peria.

Spomedzi všetkých Knjazovicovcov, Chagallovi je vlastne najbližšia Nataša, skrze postup karnevalizácie, masky a marionety, vízie blížencov-dvojčiat a takmer identické farby. Jej najčastejšími motívmi sú rebríky, po ktorých jej postavy prichádzajú po slnko (pohanské božstvo, ale aj Pán Boh), ako aj šachovnice a šachové polia na podlahe palácov a izbičiek, predstavujúce dichotómiu čierno-bieleho sveta, dobra a zla. Z jej perspektívy domy sú často vyvrátené, izby sú obrátené naopak, zemeguľa visí nad hlavou zadiveného mládenca, ktorý sa snaží dočiahnuť jablko, klincom pripevnené o guľu, Zem. Sú tu aj hojdačky, baletné topánky, stáda oviec ako bavlnené klbôčká a sotva viditeľné studne pod mladomanželmi, ktorým pod pazuchami rastú malé biele krídla a letia vysoko ponad polia, stromy a lúky. A samozrejme motýle, éterické, priezračné symboly krásy, ktorá je dočasná, krátkodobá ako hra a večná ako túžba. Jej plátnam pridávajú ľahkosť, farbu vzduchu a vôňu púdra. Množstvo biblických motívov, kostolov a krížov zamaskované je surrealistickými dáždnikmi, slúžiacimi ako padáky pri tom človekovom páde, prvom a osudovom; jedinečnými kompozíciami slnka a mesiaca, ktorí svietia spoločne, ako dneskajšok a zajtrajšok, prítomnosť a večnosť – eschatológia. Sú tu semená sváru, jablká a vlčie maky a rajská nahota človeka a prírody. Ďalším nevyhnutným prvkom na jej obrazoch je hudba: jej dievky z trapéz hrajú na husliach, flautách, violončelách. Najnemateriálnejšie a najsubtílnejšie zo všetkých umení pridáva osobitú melódiu týmto plátnam.

Nataša Knjazovic, „tretie srdce“ v rodine, preberá prvky výtvarnej poetiky jej matky a starého otca, ktoré sú vďaka dlhej rodinnej skúsenosti dokonale vybrúsené. (Slobodan Stevanovski)

Nataša Knjazović Mijailović bola krstená v pravoslávnej viere a s požehnaním je tiež maliarkou ikon. Predpokladáte, že jej ikony sú maľované radostnými farbami vzkriesenia, tváre svätcov majú prívetivé, veľké oči a čisté pohľady. Najčastejšou postavou je Svätá Petka, ochrankyňa žien, poskytujúca pomoc a útechu srbskému národu. Insitné umenie a ikona majú dosť spoločných vlastností – čisté farby, jasné tváre, zredukovaná dynamickosť pohybu, pôvodná čistota srdca a mysle, na ktorých sa zakladá pravoslávna viera a ikona.

Vlastniť obrazy kovačických insitných maliarov, ako hovorí galerista Pavel Babka, svedčí o dobrom vkuse a prestíži. Súhlasím, vlastniť niektoré plátno z dielne Knjazovicovcov je privilégiou.

Slavica Jovanović