Insitné maliarstvo Kovačice, vo svojej dlhej tradícii, dnes nachádza nové výtvarné výrazy a rozpracovanú poetiku v tvorbe rodiny Knjazovic. Ako jeden zo zakladateľov kovačického insitného maliarstva, Ján Knjazovic svojim srdcom ukázal cestu a zasial semeno, toho stromu, ktorý sa v jeho obrazoch rozvetvuje nie k obzoru, ale k samému nebu, aj teraz to vetvenie k nebeským výšinám šíria jeho dcéra Ana Knjazovic a vnučka Nataša Knjazovic .

V pokuse aby sme definovali alebo bárs našli miesto z ktorého v insitnom umení pôsobia najprv Ana a potom aj Nataša, musíme sa obzrieť na insitné umenie všeobecne, na to miesto na ktorom s ostatnými aj sám Ján vytvoril všeobecný a potom aj vlastný výtvarný jazyk.

Insitné umenie je úprimné, nevinné, prostoduché a prírodné. Týto hlavne samoukí umelci tematiku nemuseli hľadať, oni svoje umenie žili a prežili v poli, krajinomaľbe a v prírode. Zjednocovali v nej spomienky na Slovensko, z ktorého dávno prišli na priestor Banátu s hojnosťou motívov rozsipaných po poli na ktorom sedliaci neúnavne pracujú a vytvárajú úplne zvláštnu ikonografiu obohatenú neskutočným koloritom. Každý insitný maliar Kovačice, aj keď člen skupiny má svoj osobný manier, ale Ján Knjazovic podpisom svojho srdca, vlastne stanovil aj svoje umenie, ktoré pre vlastnú ušľachtilosť bolo viacej od optimistického. Neskutočne emotívne pre jedného maliara. Ritmickosť figúr znamenala tlkot toho srdca a ultramarín, tá teplá modrá, z úzadia komplementárne ohrievala ostatok motívu v prvom pláne.

Ján Knjazovic svojej rodine zanechal veľký závet , do ich sŕdc vniesol lásku k umeniu, ale v tom istom čase aj ťažkú úlohu, ktorá by bola v tom, že sa tradícia má zachovať a v nej pokračovať, ale nie prepisovať ale nadstavať. A tú nadstavbu mi v Aniných a Natašiných obrazoch nielen, že vidíme ale aj cítime cez Anine dve a potom aj Natašine tri srdcia, ktoré do ich obrazov vnášajú takú emóciu, že sme istí, že je to jedno Jánovo srdce plné.

Koľko Ana nasleduje a koľko rozpracúva otcovo umenie? Keď pozeráte Anine fantasticko kúzelné obrazy, cítite, že jej dielo patrí Kovačici a insitnému umeniu tematikou – prírodou, dedinou a motívmi – zvieratami, ľuďmi, stromami, malými banátskymi domami. Ale tieto témy a motívy na jej obrazoch dostávajú inší výhľad ďakujúc jej nespútanej imaginácii. Oni sa stávajú výplodom fantázie, ľudské figúry nie sú ťarbavé ako u maliara Brojgla, naopak tí ľudia dobehnú všade, takmer bezváhovo sa vznášajú alebo vystupujú na kukuričný klas. Kone sú natoľko slobodné, že aj keď bez krídel pôsobia akoby mali vzlietnúť. Boj kohútov nie je telesný, ale formálny, koloritný. Anine kompozície sú pevné, ona všetko ostatné stvárňuje a podriaďuje ústrednému motívu. To je prvé, čo sa naučila od otca a potom do pozadia svojich obrazov vniesla ten charakteristický Jánov ultramarín, aby odtienkami realizovala plány a vidinu perspektívy. Svedomite sú, ako v nejakej kolóne, niekedy horizontálne, inokedy vertikálne rozmiestnení účastníci Aninho výtvarného sna. Kolorit figúr na jej obrazoch je ešte lesklejší a silnejší aby sa tým prehĺbila intenzita vzťahov účastníkov tej kúzelnej hry naproti jednofarebného pozadia. Práve to pozadie je spomienka na Jána, to je bezzmyselný svet, ktorému prichádzame iba emóciami, to je vlastne javisko na ktoré Ana dala hrdinov svojej veľkej kúzelnej drámy. Ten teplý blankyt usnútych nocí najavo prináša Anin sen o svete, nie však aký je, ale aký by mal byť. Ochránený, veselý, nespútane slobodný, neskazený a plný pocitov. Možno, že cítenie a emóciu na obraze do insity vniesol Ján Knjazovic, ale naisto ich Ana rozpracovala do tej miery, že emócia premohla všetky spojenia so skutočnosťou. Preto je Anina poetika mimo tohto sveta, ona v ňom nachádza iba východisko a konečný bod je hlboko v duši pozorovateľa. Takýto spôsob maľovania ťažko by mohol zostať v hraniciach definície insitného maliarstva ako takého. Lebo Anino maliarstvo má v sebe toľko rozprávkového, že pripomína Šagala. Z reálneho sveta žvota dediny Ana vykročila do sféry nadreálneho sveta mieru o dedine. Maliarstvo Any Knjazovic je špecifický tvar fantastického alebo kúzelného a znovu srdcom, „insitného“ realizmu.

Nataša Knjazovic svojim maliarstvom nás uvádza do posledného stupňa rozvitej poetiky rodiny Knjazovic. Ak Ana vykročila do kúzelného, Nataša svoj kúzelný svet symbolov a alegórií na obrazoch priviedla do absolútnej účelnosti. Ona cíti šľachetnú tradíciu svojej rodinnej poetiky, ale taktiež odvážne ide ďalej k novým motívom a ich novým, nečakaným vzťahom naproti sveta známeho úzadia. Vlastne Nataša kombinuje dedičstvo a rodinnú pamäť s vlastným pocitom vnútorného sveta a jeho vzťahu s okolím, totíž spoločnosťou. Dominantnou figúrou jej výtvarného sveta je podoba mladej, peknej ženy, niekedy nahej, niekedy oblečenej ako balerína a zasa ako princezná. Táto ženská podoba nie je dostatočne realistická aby sme pomysleli, že je to maliarkyn autoportrét, ale nie je ani bábka z niektorého predstavenia v ktorom niekto iný ťahá niť. Táto ústredná ženská figúra je vlastne jej vnútorným životom, ktorý sa skladá z najcitlivejších a najčistejších citov, ktorými velí a kreácie vytvára práve maliarkyno výtvarné vyjatrovanie. Buď je nahá Venera, alebo Junona obkolesená pávami, vnútorné JA Nataše Knjazovic aj keď v enigmatickom vzťahu naproti iným motívom jasne cíti a reaguje na vonkajší svet. Tak jej umenie sa stalo ozajstným denníkom záznamov jej duše a v istom čase angažovaná  vo vzťahu na spoločnosť. Natašino maliarstvo je plné symbolov a hádaniek, produkt  jej vnútorného života a skrytej imaginácie, ono je metafizycké. Ale na rozdiel od Djordja de Kirika alebo vynikajúcej srbskej metafizyckej maliarky Mileny Pavlović Barili, Natašin svet obrazotvornosti a ilúzie nenachádza sa na antických alebo renesančných prázdnych námestiach, ale v krajinke rodnej Kovačice, v banátskych poliach slnečnice, pod ustavične jasným nebom. Ze patrí novej dobe, Nataša potvrdzuje tak, že kritický pristúpa súčastnej chvíli vysmievajúc internet prezentáciu javu, alebo keď maľuje arlekinov a Čaplina na javisku, ona upozorňuje na význam rozdielu medzi pravdou a klamstvom, toho čo je podstata a vidina, rozdiel medzi vnútorným životom, ktorého činí buričstvo naproti vonkajšieho sveta v ktorom sme prinútení žiť. Nataša maľuje kvet zo svojej vesty, ktorá je vyšitá starou slovenskou výšivkou, na obraze žena zalieva ten kvet a tak dedičstvo rodiny Knjazovic v Natašinom diele bujnie a rastie do portrétu deda Jána s ktorým sa umelkyňa spája nie iba krvou ale aj večnou slnečnicou a ultramarin – rodinnou farbou ochrany. Nataša vytvára jemné formy všetkých podôb, zvlášť nežne modeluje ženské telá a oválne tváre. Kolorit je absolútne vo funkcii témy a preto pastelové tóny ofarbili takmer známe krajinky na nejaké neskutočné ako mrholenim pokryté oblasti z fantázie.

Posledné dve generácie rodiny Knjazovic, dve veľké umelkyňe, dve ženy, ukazujú, že v dedičstve insitného umenia nieto miesta pre rozdeľovanie na mužské a ženské témy. Aj keď ženám v dejinách umenia bolo veľmi ťažko aby si vybojovali rovnoprávnosť, tieto dve maliarky nám ukazujú, že je tá rovnoprávnosť tuná úplne nepotrebná, lebo to čo je výhoda keď žena maľuje, v diele Any a Nataše Knjazovic dostáva svoj plný zmysel. Toľko prejavenej senzibility pre svet vôkol nás a rovnako otvorenosť zmyslov pre svet v nás, zatvárilo, že tieto dve umelkyne, insitnému umeniu Kovačice dávajú novú pečať a zvláštnu rozvojovú cestu.

Historička umenia Jelena Anđelković