V dnešnom období, túžiacom po novom a pozitívnom systéme hodnôt, úloha umelca – okrem úlohy toho, kto drží zrkadlo odrážajúce dobu – nevyhnutne sa stáva duchovnou misiou s cieľom ponúknuť cestu k pretvoreniu skutočnosti v jeden čistejší výhľad… Umelci, ktorí horlivo veria, že tvorivosť má silu meniť ich spolu s obecenstvom (v zmysle podstatnej metamorfózy/transfigurácie), v súčasnosti sú ohrozeným druhom a našou povinnosťou je podporovať ich.

Jednou z takých umelkýň je Nataša Knjazovic. Hneď možno spozorovať blízke príbuzenstvo medzi ňou a jej obrazmi. Uvedená konštatácia je v tomto prípade dvojzmyselná, lebo okrem toho, že sa jej život prepletá s vlastnou tvorbou, ona tiež pochádza z umeleckého rodu, z oslneného a rozkošného maliarskeho vinohradu rodiny Knjazovicovej. Na dotvorenie autentickej ikonografie Nataše Knjazovic bolo potrebné práve to zázemie s nevinným a hravým chápaním sveta, ktoré do jej srdca vštepili starý otec a matka, Ján a Ana Knjazovicovci, insitní maliari s podnetnými vizuálnymi univerzami a priam posvätnou oddanosťou. Uvedomelosť a jemnosť, ktorými Nataša na svojich obrazoch reinterpretuje prvky ich výtvarnej poetiky, sú ešte jedným dôkazom, že dobrý gén sa nejakým čarodejným spôsobom strojnásobnil, cestujúc a vyvíjajúc sa v troch srdciach rodiny Knjazovicovej.

V maliarstve tejto umelkyne možno jasne rozpoznať ženskú ruku a ženskú dušu: pôvabný (Sen), jemný (Môj svet), huncútsky hravý (Harlekyniáda) a občas boľavo prudký (Balkanika) vnútorný svet, ktorého hlavnou hrdinkou je ona sama: inakšia na každom ďalšom plátne, a predsa rozpoznateľná. Jej autoportréty často pripomínajú jej postavu a vlastne predstavujú nespočetné možnosti jej bytosti, jednej vibrujúcej entity, ktorá neustále pátra po vlastnej podstate a pretvára sa s neukojiteľnou zvedavosťou, akoby v nejakom magickom divadle, kde stále skúša nové masky.

Ako heroína v západnej výtvarnej tradícii, žena sa v dielach mužských maliarov najčastejšie zvádza na telesný aspekt alebo na prísne definované roly ženy v mužskom svete, pokým až z relatívne novej tradície ženských autoportrétov (o ktorých sa jasne a hlasne hovorí až od Fridy Kahlo, ale vo svetle ženskej spoločenskej emancipácie dejiny umenia si všimli aj niektoré omnoho včasnejšie umelkyne, akými boli Sofonisba Anguissola alebo Hildegard von Bingen) ziskávame všetky tie zložité nuansy ženskej povahy, citlivosti a svetonázoru. V tom zmysle Nataša Knjazovic je súčasťou jedného bohatého konglomerátu súčasných umelkýň so sebaskúmavou víziou.

Na jej plátnach sa formálne prejavuje výtvarné dedičstvo rodiny Knjazovicovej – štylizácia formy, rozmernosť priestoru, expresionistické a symbolistické použitie farieb, avšak preukazuje sa väčšia náchylnosť k reprezentatívnemu, ako aj pestrejšia paleta, blížiaca sa k naturalistickej a založená na živých odtieňoch jasných a čistých alebo častejšie pastelových gamafarieb, ktoré maliarka nanáša ako stále novú masku pre ďalšiu rolu s cieľom vybudovať ovzdušie obrazu. Formálne aspekty jej maliarstva vlastne majú funkciu dotvárania významovej vrstvy diela, ktorá smeruje od metaforickosti k narácii.

Okrem postavy hlavnej hrdinky, imaginárny svet tejto autorky tiež zahŕňa rozmanitý priestor, izbu – plátno v plátne – okno – nebo, navzájom prepletané utvárajú javisko, na ktorom sa odohráva hľadanie lásky alebo sa o láske sníva; ako aj mystické symboly, akými sú jablko, rebrík, vtáky, kvet (často slnečnica, ktorá prekrýva polia vôkol Kovačice a obrazy Jána a Anny Knjazovicovcov); symboly prevzaté z pravoslávnej ikonografie, mýtov a – v novších prácach – zo súčasnej vizuálnej kultúry, ako napr. postava Charlieho Chaplina v úlohe jej spoločníka a prečo nie aj alter ega v teatrálnom, životnom a umeleckom dobrodružstve…

V dnešnej dobe, keď ľudia už nerozoznávajú medzi sebou a hrubými maskami, za ktorými sa skrývajú pred druhými a pred sebou, mali by sme si vážiť umelkyne, akou je Nataša Knjazovic, lebo vždy s čerstvým entuziazmom a nejakým nebeským humorom cez nespočetné tváre odhaľujú práve svoju a zároveň aj všeobecnú ľudskú podstatu: zraniteľnosť, detskú hravosť, skúmanie vesmíru vlastného vnútra a neustále hľadanie lásky… Nataša, ďakujeme…

Ana Đorđević