Banátska dedina Kovačica sa stala svetoznámou vďaka jej početným maliarom. Tunajšia etnicky odlúčená a výrazne uzavretá národnosť si z pudu sebazáchovy starostlivo chránila a pestovala všetky mravné, spoločenské a historické charakteristiky svojich predkov. Chránili si všetko, čo ich charakterizovalo a odlišovalo od iných a prenášali to z pokolenia na pokolenie.

Medzi mnohými maliarmi v Kovačici trvalé miesto patrí maliarovi Jánovi Knjazovicovi. Na kovačickej výtvarnej scéne sa zjavil roku 1951 spolu s Martinom Jonášom. Každý z nich si svojim spôsobom zabezpečil autochtónnosť a singularitu zvádzaním prvkov folklóru na prvky farieb. Avšak Ján Knjazovic predčasne zomrel a nestačil naplno vyjadriť vlastnú tvorivú energiu.

Mal dcéru jedináčku Annu a jedine ju miloval viac než maľovanie. Preto najradšej trávil čas pri nej, podávajúc jej papier a farebné ceruzky. Niečo pôvodné a najvýznamnejšie je dedičstvo, ktoré si nikto ani neuvedomuje, ale ono sa geneticky prenáša na mladších a zaujme ich. A tak malé plavovlasé dievča stále sedelo pri otcovi a kreslilo. Vábili ju nejaké ďaleké, čarovné sny, ktoré vznikali pod šikovnou paletou jej otca. Anna bola zamilovaná do toho jeho sveta, ktorý lákal z obrazov a najradšej mala vône farieb a terpentínu.

Knjazovic si volil motívy, ktoré boli typické pre prostredie a podnebie, v ktorom sa narodil a žil. Maľoval svojich sedliakov v poli počas všetkých ročných období, na trhu, v tanci a na svadbe, maľoval ich trampoty, smútok, radosti… Ale predsa sa v mnohých veciach odlišoval od iných maliarov v Kovačici. Sila a rozpoznateľnosť jeho výtvarného prejavu spočíva v spôsobe znázorňovania motívov. Farby, svetlosť a tvary používal ľahko a pokojne, bez nadbytočných detailov budoval nezvyčajnú, ale vierohodnú kompozíciu. Charakteristickým koloritom (tmavofialová, tmavomodrá s odtieňom oranžovej, ružovej a žltej farby), štylizáciou a tvarom (domov, zvierat, kvetov, ľudí) s často prítomnou dávkou ľahkého humoru Ján Knjazovic vytvoril autentickú maliarsku pečať v rámci kovačického výtvarného kruhu. Anna rástla. Cesty ju viedli čoraz vyššie a čoraz ďalej. Maľovanie vtedy nebolo jej jedinou záležitosťou, ale často sa k nemu vracala a zakaždým to bolo lepšie a istejšie.

Po otcovej smrti a ďalších osobných ťažkostiach, teraz už ako dospelá osoba s ustáleným pohľadom na svet, berúc do ruky štetec a vracajúc sa do detstva a teplých spomienok na veľkého maliara, milého otca a výnimočného človeka, cítila strach. Pýtala sa samu seba: Podarí sa mi to? Nezahanbím otca? A jej zodpovednosť bola zrazu dvojnásobná: Čo povedia milovníci otcovho diela a kritici? Čo by povedal otec keby videl? Ale to sa hneď vyriešilo. Jej obrazy si rýchlo našli cestu k obecenstvu a nadviazali s ním komunikáciu. V tom ovzduší bolo počuť: Už videné, ale nie je rovnaké. Senzibilita a poetika, ktorá sa zo srdca prenáša na štetec pôsobí tak, že Annine obrazy obsahujú trochu viac lyrizmu, pokým temnejším tónom a živšou farebnosťou figúr dosahuje väčšiu intenzitu a volúmen, cíti sa väčšia dynamickosť. Sú menej statické. Obecenstvo bolo najprv zdržanlivé, ale postupne si zvykalo na jej obrazy a nakoniec ich bezvýhradne prijalo. Anna bola konečne šťastná. Zdalo sa jej, že niekde nablízko nad ňou bdie milý pohľad, usmievajú sa jej jeho teplé a jasné modré oči, cíti jeho dych. A vedela. Podarilo sa jej to!

Toľkokrát sa pozerala na jeho až po syntézu zjednodušenú formu, ktorá niečo naznačuje alebo zvýrazňuje. A ona to vnímala s porozumením, vrezávalo sa jej to do vedomia. V detstve sa všetko vpíja a nič sa nezabúda. Dnes často pristihne samu seba, ako celkom nevedome siaha za farbami, ktoré používal jej otec. Anna žije z tých reminiscencií a vie, že pokým ona bude maľovať, on bude žiť. Cíti to ako inkarnáciu velikána, ktorý bol jej otcom a dával jej prvé hodiny maľovania zo svojho srdca.

Keď som prvýkrát videla jej obrazy, zvolala som: Vitaj, Anna! Skromne sa na mňa pozrela a povedala: Myslíte to vážne? Mnohí hovoria, že pripomínam otca. Zasmiala som sa: Hádam tým myslia, že sa naňho podobáš? Veď je to v poriadku! Mnohí pripomínajú Boscha, Brueghela, Večenaja, Generalića… A neverím, že sú ich príbuzní.

Dejiny nás učia, že každá umelecká projekcia sa vnucuje svojím významom a vo svojej materiálnej podobe. Na význam vplývajú heterogénne faktory.

Koviljka Smiljković